Sonntag, 3. Oktober 2021

sunday morning

 Na štreke Schaffhausen - Sigmaringen je na vozovke dravý vták. Greifvogel! Jazdite opatrne!

Asi priletel z neďalekej Jungfrau - vidieť už len za komínom! Ale aj s mníchom, čo ten má pri Jungfrau hľadať?!?


Nedeľné ráno


Vstať som nemusel bolo len sedem dvadsať

z toho času chcelo sa mi zvracať

poťapkal som si hladné brucho

mám ho už väčšie než oslie ucho


jemne mi začalo všetko škrčať 

nádej na dobro začína blčať

v ústrety kráča mi neznáma Hanna

chrumkavá bielučká prekrásné zjavenie určite panna


na liehovom variči buble krupicová kaša

chytím tu Hannu ulovím a bude naša

nasadil som polochromé nohy do behu a lapil Hannu

nepotrebujem krupicu mám Hannu použil som ju ako mannu


Výborná ruská kaša hneď po ránu

sýtosti dokorán roztvára bránu

Hanna hoci dáma po tráve chodí bosá

medové šľapaje po nich trblieta sa rosa


Kto pokazil tú uvarenú mannu

kto ničil tú cudnú ženu

kto nechal ju ležať zúboženú

a urobil z nej mamu?






Freitag, 19. März 2021

745 slov

 (NAMIESTO PEREXU)

Jakab Gazdag bol architekt. Počas dlhého náročného štúdia na technike,

kde sa tradične prednášala aj architektúra, si uvedomil,

že táto fakulta priam hýri poslucháčkami,

kým iné odvetvia techniky skôr strádajú

po študentoch ženského pohlavia,

teda konkrétne po študentkách, aby sme boli korektní, lebo o tom to celé vlastne je!


Toto malo na mladého absolventa taký vplyv, že vyvinul špeciálne citlivý zmysel

pre korektnosť.

Začal dôsledne počas bežnej reči konzekventne používať rodové rozlišovanie.

Svojich kolegov v ateliéri, medzi ktorými boli samozrejme aj ženy,

už zásadne nenazval architekti,

boli vždy pani architekty a páni architekti.


*  *  *

Jakabovi sa to stalo priam fanatickým postojom, osobným názorom, doslovne posadlosťou, obsesiou. Postupne začal odmietať alebo korigovať aj zažité slovné spojenia, ktoré boli od nepamäti zložkou materinskej reči. Začal sa podobať na nejakého zadretého, zarytého sektára, prinajlepšom na presvedčeného mnícha.

Onedlho, ako po úspešnom nabehnutí pracovnej kariéry Fortuna vysypala zo svojho rohu hojnosti dostatočné množstvo zlaťákov, si mladý architekt mohol postaviť svoj vlastný dom. Samozrejme si ho aj sám naprojektoval. No a posadlý tou myšlienkou korektnosti nemohol samozrejme inak, mladícka úprimnosť, nadšenie pre ídeu, poctivosť, bezúhonnosť myslenia mu bránili konať v rozpore s vlastným skalopevným presvedčením. Postupne totiž odmietal nielen bezpohlavné označovanie v oficiálnych prejavoch a bežnej reči, pre Gazdaga sa stalo nemožným dožadovať sa napríklad v skrumáži ľudí pri volaní o medickú pomoc lekárov. Verný svojmu presvedčeniu musel vždy volať “je tu medzi nami prítomná lekárka, lekár? Potrebujeme súrne pomoc, stala sa tu nehoda, úraz!” Niekedy to síce môže byť životu nebezpečné, ako v onej japonskej rozprávke o Onjudovi, Konjudovi, Naparimidovi, či ako to ide ďalej, ktorý sa kvôli príliš dlhému menu pomoci nedočkal a utopil sa…

Preto nemohol ani akceptovať zažívané rčenie “bývať medzi vlastnými štyrmi stenami”. 

Jakabove presvedčenie, cit pre vyváženosť, spravodlivosť, emancipáciu, či už v úradnej, oficiálnej reči, či v skutkoch, či v odmenení v práci a podobne, sa mu stalo dokonalou súčasťou myslenia. Jakab Gazdag, ten neochvejný, nepodplatiteľný, presvedčený bojovník za čistotu reči a rovnoprávnosť.

Zachádzalo to na prvý pohľad do čudáctva. Po určitom objektívnom nezaujatom zamyslení však dostávali Jakabove prejavy, činy, ich dôsledky, logiku. Azda výborne vykresľuje túto skutočnosť práve posúdenie projektu domu, ktorý Jakab navrhol sám pre seba.

Verný svojmu presvedčeniu a nechuti podriadiť sa zaužívaným zvyklostiam, dokonca podľa určitých zákonoch odmietal žiť vo vlastnom dome medzi svojimi štyrmi stenami, tak ako to praktizuje po stáročia veľká časť sofistikovanej spoločnosti. V svojom projekte použil voštinový raster, všetky miestnosti mali prinajmenšom šesť stien, pravý uhol sa takmer nikde nevyskytoval, kde to funkcia umožňovala, vzdal sa Jakabov slobodný duch stien alebo deliacich priečok v prospech otvorených priestorov.

Okrem toho voštiny ako vedľajší efekt mali pripomínať Jakabovu usilovnosť, veď vždy pracoval ako usilovná včelička, alebo aspoň papierova osa, ktorá verná svojmu pomenovaniu, buduje na fasádach krásne hniezda, úle, voštinových tvarov.

Podobne odmietal chodiť svetom s prázdnymi vreckami, uprednostňoval kapsy plné grošov.

Vo vrecku nohavíc nosieval namiesto vreckovky ešte stále kapesník, čím manifestoval, že vlastne proti tradícii nemá žiadne námietky, aj zastarané pomenovania sa smú používať, podobne ako zdomácnené výrazy prebraté z cudzích jazykov.  

Okrem toho pohlavie “vreckovky” je jasné a jej mužský protipól je “kapesník”...emancipácia?

Jakab často v kreatívnych prestávkach alebo keď nevedel ako ďalej spomínal na svoju matku. Tá vedela vždy pomôcť. Nebol doma, primaľovala mu pár ťahov na plátne, alebo tie hotové plátna aspoň za neho podpísala, to on nerobil rád. Podpísaná práca sa mu vždy zdala ešte nedokonalá a ako keby definitívne podpisom odpísaná. 

Raz pri projektovaní vládnej budovy pre Washington nevedel pokračovať. Niečo ho rušilo. “Ak budeš v škole vyrušovať, pôjdeš do kúta”, varovala ho matka. To bolo to riešenie. Politici stále vyrušujú, museli by permanente stáť v kúte. Jakab dostal spásonosnú myšlienku a vládny kabinet navrhol bez pravuhlých rohov, oválny pôdorys. Nevhodní, rušiaci prítomní by nemohli za trest do kúta, museli by rovno na kolená...Oválny kabinet, ako keby jeden chcel ovaliť…

Pri odchode do renty Gazdag vymenil svoj už dávno nepotrebný, málo používaný, zánovný,  skoro panenský úd, ktorý sa stal časom prebytočným, verný svojmu na vyváženosť, na rovnoprávnosť zameranému presvedčeniu, za predmet gramatickým pojmom diktované, teda za udicu.

“Úd a jeho ženský pendant udica!”, konštatoval Jakab spokojne. Dôchodci chodievajú predsa do prírody, nezriedka vidieť pritom najrozličnejšie, najbizarnejšie veci. Na udicu nachytal potom ešte v kalných močaristých vodách riadnu hromadu múch pri muškovaní.

Lov v čerstvých bystrinách sa mu už tak dobre ako v mladosti nedaril,

pritom jeho spokojnosť mu kalilo vedomie, že v rámci emancipácie nevie,

ako sa spisovne nazýva samec od muchy a samec je čiastočne dôležitá otázka...




Donnerstag, 3. Dezember 2020

Time out

Takzvaný “shutdown” lebo v iných krajinách aj “lockdown”!

Boli zavreté všetky fyzioterapeutické a holičské salóny a mnohí klienti utrpeli ujmu na duševnom zdraví.

Názorná optická demonštrácia, čo taký malý vírus dokáže…

O mesiace neskôr...no way back, without returning... 

...so what, where is the beef?



Donnerstag, 23. Juli 2020

Kamakura alebo Kamasutra?

Motto: Kawasaki som si splietol s Yokohamou. Obidve mena mi zneli akosi japonsky. Kawasaki syndrom som považoval za dráhu, kde sa skúšajú auta, možno aj motorky. Myslel som samozrejme na autodrom... Pri jednej ceste do krásnej zeme japonskej som ukázal ženičkám slávny Nihon Budokan, v Tokiu, kde som bohužiaľ nebojoval, judo som začal relatívne zavčasu a ako všetko ostatné nedokončil. Ale syndrómy sme našťastie nemali žiadne, skôr mindráky, aspoň ja... Potom sme cestovali vlakom ku druhej najväčšej soche Budhu, do Kamakura, tú som si zase neustále plietol s Kamasutrou! Budha je ohromný, aj ako socha. Práve bol hanami a celý chrám bol plný Japoncov. Cestou som pospával. Ako vlak zastal v Yokohama. tak som sa prebral. Tu som to mesto nečakal. Lebo si to dodnes pletiem s Kawasaki… Ty môj milý, snáď nechceš túto motorku. Kawasaki. Od včera o tom hovorí celý svet, vraj corona a Kawasaki Syndrome. Ale prosím ťa - ja jazdím predsa anglický Triumph! Verím totiž, že budeme triumfovať… Pretože som tam nebol prvý raz a bol som dosť unavený, sadol som si na lavičku za Budhom, tam sa neustále prelievalo more domácich s fotokamerami. Fotili niečo neviditeľné. Boli z toho vo vytŕžení. Niekto z nich mi to onedlho s nadšením preochotne vysvetlil. Hlúpemu dlhonosovi! Objektívy sa vrhali práve na tie dve miniatúrne čerešňové kvietočky, hoci všade kvitnú ich plné sady. Hanami všade, deň a noc. Pretože: Tie dva kvietky rástli na úplne - na pohľad úplne - starom mŕtvom vyschnutom strome. Starý bol, mŕtvy nie. Vraj mal niekoľko sto rokov, možno som aj zle rozumel. Nepodstatné. Hlavne kvitol! Ako hmataeľný symbol reinkarnácie, Symbol nekonečného života...

Sonntag, 3. Mai 2020

desiata a jedenasta

Kamenistá dlažba, jedny z posledných takzvaných mačacích hláv, sa zlovestne blyšťali po konečne normálnom daždi, ako keby sa filmári z Koliby chystali nakrúcať pokračovanie seriálu Miami Vice alebo nejakého neskoršieho kriminále filmu. Odkedy to použili na Floride, kopírujú to vsetci. Presne ako od lacných možností filmovať z výšky odkedy svet zaplavili drony s kamerami... “Tak som teda tu,” namrzene hlásila dáma zvaná Medúza, tiež známa ako Nymfomanická Medúza, odbore vypľula ohorok cigarety, zasyčal v kaluži a zhasol “čo chcete odo mňa?” “Ako sa voláte plným menom? Stav rodiny? Vydatá, rozvedená, slobodná?” “Mária Chalupová. Môj muž je staviteľ Sýkora. Silván Sýkora.” “Bytom?” “Doma.” “Vaše bydlisko Mária, môžem vás osloviť Mária, nie? Takže na ulici ešte nebývate...” “Hovor si, čo chceš…volaj ma ako ti huba kvitne!” Veliteľ je zvedavý, čo nesie pi. Chalupová Mária v taškách a upozorňuje ju, aby hovoril len pravdu. Začne s výsluchom svedkyne. “Počúvajte, to sú len melóny”, povedala svedkyňa Mária. “Teraz? Kde ste ich zohnali, veď ešte nie sú.” “Aach, tie mám od kamoša patológa z onkológie.” “Tak radšej začnime, nechajme to s tými melónmi plávať. Pani Chalupová, môžete nám líčiť vaše posledné chvíle so Samuelom Huuslim?” “A to má byť kto?” “U vás ‘doma’ máte takú manzardu. Taký separátny salón. Tam sme našli muža, už vtedy nedýchal, ako sme ho našli, ale vaše odtlačky sme našli všade…” “Všade, všade, však tam bývam, nie? Toho kastráta teda myslite! Prečo to nepovieš hneď?” “My vieme, že ste sa spolu rozprávali, ale koniec sme nerozumeli. O čo išlo?” “O nič moc. Manžel bol kdesi na stavbe, chcela som si rýchlo hodiť, kým sa nevráti. Ten chruňo tam len stál pred zrkadlom a fajčil takú smradľavú cigaru, fuj! Stál tam nahatý, gate spadnuté na zemi a obdivoval sa. Už som sa nemohla dočkať. Viete si to predstaviť, všetko ma už bolelo, celé telo, vlhká som bola - taká nadržaná -, ale on si tam pofajčieva. Kričím mu, poď sem, ja ti vyfajčím...rozžhavená som bola ako piecka, myslela som, keď nedôjde hneď, tak ho dorazím. Hovorím mu, poď sem okamžite, lebo to vyžalujem manželovi, on sa urazí, že si mnou opovrhol. Urazí a teba dorazí.” “A on prišiel, urazil sa a nebohého Huusliho dorazil?” “Ale kde to! Zrazu vyletel on holý, ako keby ho niečo uštiplo a ja som sa zlakla a vybehla som polonahá vlastne celkom nahá von. Vbehla do nášho bytu a zamkla. To je všetko, čo viem!” Priveďte se toho Loveplowa sem, zareval velitel do chodby a spráskol dekel počítača. Pokračovanie jedenáste, po zlyhaní blogu! Coroner vstúpil do veliteľovej kancelárie a nemo sa spýtal, čo je nového. Veliteľ znechutene niečo nezrozumitelne zašomral. “Vidím, že moc sme sa od tej Meluzíny nedozvedeli.” “Myslíš tú Medúzu? V skutočnosti sa volá Mária a jej muž je ten známy staviteľ Sýkora. Nepovedala nič závažného, len že pred nahým Huuslim zdrhla domov. Vraj ju vyľakal, keď tak ako strelený zrazu od toho zrkadla odletel.” “Takže nám zostáva len ten Loveplow ako svedok. Kde je vlastne? Čo vieme o tom Amadeusovi? O tom treťom z bratov? Kto ho mohol a prečo? Čo sa tu vôbec deje?” “Nemám ani šajnu, oni ho musia priviesť, veď spal u nás, v base, aspoň dúfam. Milada odviezla toho Amadea vlastne omylom, nikto to nezbadal, veď sú všetci traja ako vajcia, všetci na jedno kopyto. Ale samozrejme, nemalo sa to stať, budem to musieť prešetriť. Loveplow by musel byť ešte v cele”, dokončil svoj ranný rapport veliteľ. Vzal interný telefón. “Počúvaj, kde je…”, dvere kancelárie sa rozleteli a zadychčaný strážnik koktal: “Cela je prázdna, po Loveslow ani stopy!” “Loveplow!”, skríkli detektívi ako duo. “Do kelu, vy ste stratili aj väzňa z väznice? To asi snívam. Neverím!”, zastonal veliteľ. “Loveplow nezostal zavretý cez noc, alebo ako?” “Ja som nemal nočnú”, bránil sa strážmajster. “Možno sa mu podarilo ujsť.” “Von! Všetci von, musím sa sústrediť. Ty, Vlado, ty samozrejme zostaň.” Veliteľovi sa zdalo, že mu huba pení, svoju zúrivosť ťažko ovládal.

Sonntag, 1. März 2009

Druhy poks poslat psickov



Tychto desat bielych stniatok sme dnes zmeskali, lebo C. nemohla k nim cestovat.


Click image to view

Donnerstag, 13. November 2008

Tokyo Dome Hotel

Ansicht, nicht Aussicht, nach unten, zum Grund des Hotels. Erste Annäherungsversuche mit der Hoteltoilette frischen plötzlich meine Erinnerung an meine jungen Jahre auf. Ursprünglich kann ich mich nicht auf einen Mangel von dem Papier, das wir auch "Japan" genannt hatten. Es wurde in rechteckigen Packung verkauft, auf welcher stand die Anschrift "Japan". Mein Vater pflegte immer in seiner Brieftasche einige Stücke zu tragen. Einige Teile eigentlich von dem auf die Art einer Ziehharmonika zusammenlegten sehr dünnen, feinen Papier, das trotz seiner Feinheit erstaunliche Festigkeit erwies. Soweit ich mich jetzt erinnere, hat sich das Papier ausgerechnet nur meiner Kindheitliebe, einer blondhaarigen sportlichen Dame, in die ich mich unsterblich im Alter von etwa fünf Jahre verliebt hatte, als wir Quartier in dem Sporthotel der Gewerkschaften in Hohe Tatra zwecks Winterferien bezogen hatten und meine bequeme, um nicht sagen zu müssen meine faule Mutter hat gerade diese Dame, die Königin meines Herzen in das WC geschickt, um mir - damals konnte ich es noch nicht selber - den Arsch zu putzen und mich dadurch in eine Jugendtrauma versetzt hatte, zerrissen. Sportlich und jung wie diese Schönheit meiner Kindheit war, reagierte sie belustigt und meinte, es bringe Glück! Ich hätte natürlich vom Scham unter den Boden versinken können und kam von der Toilette ganz rot und verschwitzt. Später hat mich diese Geschichte zu zwei gezeichneten Karikaturen, die ich als Illustration zu den Artikeln über Flugzeuge und über den Wüsten Krieg der Briten gegen General Rommel inspiriert. (Für den Artikel über die Fliegerei habe ich die Flügel Befestigung gezeichnet, wo man die Verbindung zum Flugkörper unter Mithilfe dieses feinen und unzerstörbaren Papiers bewerkstelligt hat und zu der bekannten Geschichte aus dem Zweiten Weltkrieg in dem anderen Artikel, in welchem man schrieb über die Engländer, die durch die Tatsache, dass sie ausschließlich einheimische Nahrung für ihre Truppen benutzten auf diese wundersame Weise keinen Durchfall bekamen, hingegen die Deutschen Soldaten unter fürchterlicher Dysenterie litten und jede Kampflust in der Latrine verloren und so angeblich deswegen diese Schlacht verloren haben ließ ich in der Zeichnung die Soldaten in Graben und die Panzer in der Wüste mit den rechteckigen Papierbomben mit der Anschrift "Japan" bombardieren.) Später, lange nachdem als ich schon selber mit diesem Papier habe umgehen können, und zwar nach pedantischer Einführung meines Vaters, der mir beigebracht hatte, wie ich das Papier aus der "Harmonika" ziehen soll, und da er ein Ingenieur war, zeigte mir auch, wie dies schön präzise zusammen zu falten ist, damit man es dann wieder zerknüllt, um größere Fläche für den Angriff zu haben, habe ich realisiert, dass das Papier plötzlich zu Mangelware geworden ist. Rechteckige Packungen sind gar von dem Markt verschwunden und man hat plötzlich Bekanntschaft mit grobem, immer zerreißendem Papier in der Rollen machen müssen. Aber auch von diesem minderwertigen Papier herrschte Mangel und wenn man es unerwartet in einem Laden erspähen konnte, bildete sich sofort eine Warteschlange wie auf dem Bild, das ich aus dem fahrenden Aufzug in Tokyo Dome Hotel geschossen habe. Zwangsläufig drängte sich die Frage: "Warten die Japanerinnen unter dem Hotel in der Schlange wegen dem "Japan" Papier?" Das Geheimnis wurde erst zum Abend gelüftet und die Frage verdrängt und beantwortet. Teil des Hotelskomplexes beinhaltet auch eine große - Tokyo "Dome" Hotel - Konzerthalle und die japanischen Mädchen und auch viele reifen Frauen warteten geduldig, um "Fan" Artikel kaufen zu können. Zum teil auch aus Papier, also wie sagen es die Buddhisten? "Groß und unendlich gerecht ist der Kreis!" Nach so vielen Jahren wieder Wartet frau aufs Papier! In Japan!
Übrigens, das Papier in japanischen Hotels war so zart, dass ich die warme Dusche von dem "Closomat" bevorzugt habe. Was ich jedoch ich verstehe: überall hat man derartige WC-Schüssel, mit komplizierten Tasten für Bedienung. Was macht man aber, wenn es nicht am Hintern trocknet?