Sonntag, 3. Mai 2020
desiata a jedenasta
Kamenistá dlažba, jedny z posledných takzvaných mačacích hláv, sa zlovestne blyšťali po konečne normálnom daždi, ako keby sa filmári z Koliby chystali nakrúcať pokračovanie seriálu Miami Vice alebo nejakého neskoršieho kriminále filmu. Odkedy to použili na Floride, kopírujú to vsetci. Presne ako od lacných možností filmovať z výšky odkedy svet zaplavili drony s kamerami...
“Tak som teda tu,” namrzene hlásila dáma zvaná Medúza, tiež známa ako Nymfomanická Medúza, odbore vypľula ohorok cigarety, zasyčal v kaluži a zhasol “čo chcete odo mňa?”
“Ako sa voláte plným menom? Stav rodiny? Vydatá, rozvedená, slobodná?”
“Mária Chalupová. Môj muž je staviteľ Sýkora. Silván Sýkora.”
“Bytom?”
“Doma.”
“Vaše bydlisko Mária, môžem vás osloviť Mária, nie? Takže na ulici ešte nebývate...”
“Hovor si, čo chceš…volaj ma ako ti huba kvitne!”
Veliteľ je zvedavý, čo nesie pi. Chalupová Mária v taškách a upozorňuje ju, aby hovoril len pravdu. Začne s výsluchom svedkyne.
“Počúvajte, to sú len melóny”, povedala svedkyňa Mária.
“Teraz? Kde ste ich zohnali, veď ešte nie sú.”
“Aach, tie mám od kamoša patológa z onkológie.”
“Tak radšej začnime, nechajme to s tými melónmi plávať. Pani Chalupová, môžete nám líčiť vaše posledné chvíle so Samuelom Huuslim?”
“A to má byť kto?”
“U vás ‘doma’ máte takú manzardu. Taký separátny salón. Tam sme našli muža, už vtedy nedýchal, ako sme ho našli, ale vaše odtlačky sme našli všade…”
“Všade, všade, však tam bývam, nie? Toho kastráta teda myslite! Prečo to nepovieš hneď?”
“My vieme, že ste sa spolu rozprávali, ale koniec sme nerozumeli. O čo išlo?”
“O nič moc. Manžel bol kdesi na stavbe, chcela som si rýchlo hodiť, kým sa nevráti. Ten chruňo tam len stál pred zrkadlom a fajčil takú smradľavú cigaru, fuj! Stál tam nahatý, gate spadnuté na zemi a obdivoval sa. Už som sa nemohla dočkať. Viete si to predstaviť, všetko ma už bolelo, celé telo, vlhká som bola - taká nadržaná -, ale on si tam pofajčieva. Kričím mu, poď sem, ja ti vyfajčím...rozžhavená som bola ako piecka, myslela som, keď nedôjde hneď, tak ho dorazím. Hovorím mu, poď sem okamžite, lebo to vyžalujem manželovi, on sa urazí, že si mnou opovrhol. Urazí a teba dorazí.”
“A on prišiel, urazil sa a nebohého Huusliho dorazil?”
“Ale kde to! Zrazu vyletel on holý, ako keby ho niečo uštiplo a ja som sa zlakla a vybehla som polonahá vlastne celkom nahá von. Vbehla do nášho bytu a zamkla. To je všetko, čo viem!”
Priveďte se toho Loveplowa sem, zareval velitel do chodby a spráskol dekel počítača.
Pokračovanie jedenáste, po zlyhaní blogu!
Coroner vstúpil do veliteľovej kancelárie a nemo sa spýtal, čo je nového. Veliteľ znechutene niečo nezrozumitelne zašomral. “Vidím, že moc sme sa od tej Meluzíny nedozvedeli.”
“Myslíš tú Medúzu? V skutočnosti sa volá Mária a jej muž je ten známy staviteľ Sýkora.
Nepovedala nič závažného, len že pred nahým Huuslim zdrhla domov. Vraj ju vyľakal, keď tak ako strelený zrazu od toho zrkadla odletel.”
“Takže nám zostáva len ten Loveplow ako svedok. Kde je vlastne? Čo vieme o tom Amadeusovi? O tom treťom z bratov? Kto ho mohol a prečo? Čo sa tu vôbec deje?”
“Nemám ani šajnu, oni ho musia priviesť, veď spal u nás, v base, aspoň dúfam. Milada odviezla toho Amadea vlastne omylom, nikto to nezbadal, veď sú všetci traja ako vajcia, všetci na jedno kopyto. Ale samozrejme, nemalo sa to stať, budem to musieť prešetriť.
Loveplow by musel byť ešte v cele”, dokončil svoj ranný rapport veliteľ. Vzal interný telefón.
“Počúvaj, kde je…”, dvere kancelárie sa rozleteli a zadychčaný strážnik koktal: “Cela je prázdna, po Loveslow ani stopy!”
“Loveplow!”, skríkli detektívi ako duo. “Do kelu, vy ste stratili aj väzňa z väznice? To asi snívam. Neverím!”, zastonal veliteľ. “Loveplow nezostal zavretý cez noc, alebo ako?”
“Ja som nemal nočnú”, bránil sa strážmajster. “Možno sa mu podarilo ujsť.”
“Von! Všetci von, musím sa sústrediť. Ty, Vlado, ty samozrejme zostaň.” Veliteľovi sa zdalo, že mu huba pení, svoju zúrivosť ťažko ovládal.
Abonnieren
Kommentare zum Post (Atom)
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen